Mamatalks.sk
Ste mamou viacerých detí? Tak ste tu správne.
Rada sa s vami podelím o tipy a triky ako sa stať šikovná mama, ktorá si vie poradiť nielen s povinnostiam vo veľkorodine - od varenia, upratovania, po výchovu - ale sa vie takisto vyrovnať s každodennými starostami okolo detí, ktoré materstvo prinášajú (puberta, trucovanie, hádky). Pevne dúfam, že vám môj podcast ponúkne dostatok informácii, ktoré vám uľahčia vaše materstvo.
Pre koho je teda tento podcast? Pre všetky mamičky viacerých detí, ktoré fungujú neustále a sú 24 hodín pre svoje deti k dispozícii. Pre mamičky, ktoré sa chcú inšpirovať, alebo len vypočuť o mamičkovských témach a získať tak nový pohľad či inšpiráciu na vlastnej ceste.
Pre mamičky, ktoré túžia po šťastnom materstve a plnohodnotnom čase so svojími deťmi ale ktoré aj keď sa usilujú, ako chcú, aj tak majú pocit, že deň by musel mať minimálne 48 hodín, aby ste po stíhali všetky tie činnosti, čo treba urobiť.
Mamy, ktoré možno nemajú to šťastie, že im okolie či rodina chce stále pomáhať, a tak sú viac mene na výchovu a starostlivosť svojich detí samé a chcú sa preto inšpirovať trikmi či radami, ktoré uľahčia a lepšie zorganizujú ich každodenné činnosti, aby sa vďaka týmto stali šikovnými mamičkami, ktoré to aj tak zvládnu.
Prečo to poznám? Lebo aj ja som sa tak cítila pri 2 deťoch- vyťažená, unavená a večne nestíhajúca. Medzičasom mám 4 deti a k tomu pracujem na manažérskej pozícii a zvládam to.
Mojím cieľom je pomôcť mamám viacerých detí, aby našli silu, motiváciu a hlavne lepšie plánovanie dňa pri výchove svojich detí a aby sa cítili naplnené a šťastné vo svojej úlohe ako mama.
Všetko čo to potrebuje je častokrát len iný pohľad na vec, či malé zmeny, ktoré povedú k veľkým výsledkom. O mojej metóde plánovania času pre mamičky viacerých detí sa dozviete tu alebo na mamatalks.sk. Teším sa na vás.
Mamatalks.sk
Epizóda #110- Ako sa vysporiadať s konfliktnými témami- konfliktné témy bez konfliktov (aj s pubertiakmi)
V rodine sa neustále nachádzajú konflitky, či už medzi súrodencami alebo medzi vami a vaším ratolesťami (najmä tými pubertálnymi) alebo možno medzi vami ako manželmi. Nieje to vaše zlyhanie, skôr niečo celkom prirodzené v kolektíve ľudí.
Vyhnúť sa konfliktov je takmer nemožné, ale čo sa možno naučiť je s takýmito konfliktami správne zaobchádzať, ich nenechať zbytočne eskalovať a oslabovať tým rodinu. A o tom, ako to dosiahnúť je práve táto epizóda.
Nezabudnite si tiež naladiť epizódu15, ktorá je venovaná výlučne komunikácii s pubertálnymi deťmi ako aj epizódy 73,81 a 83 venované komunikácii a konfliktom v rodine.
Ak vás môj podcast zaujal, nezabudnite ma navštíviť tiež na mojej stránke - www.mamatalks.sk
Takisto ma nájdete na sociálnych sieťach, či už na instagrame alebo facebooku.
Teším sa na vašu návštevu.
Ahojte mamičky, aj keď to neradi priznávame, ale konflikty patria žiaľ Bohu do nášho bežného života. Roku následce, kto z vás ešte nemal jedinú konfliktnú situáciu za posledný rok, asi málo, kto by sa prihlásil, pretože je to asi akási eskalácia našej komunikácie. Niekedy proste s tou kľudnou komunikáciou sa nevieme pohnúť ďalej. A ja vám poviem z vlastnej skúsenosti, najnieskôr, keď budete mať dieťa, ktoré práve vchádza do puberty, alebo už puberty je, tak konflikty budú skutočne na denom programe a preto je veľmi dôležité sa naučiť jednak s nimi zaobchádzať, ale takisto aj možno vedieť, ako riešiť takéto konfliktné témy. A tých bude vždy veľa. A to najnieskôr vtedy, ako som spomenula, kedy vaše dieťa sa začne osamostatňovať a bude robiť rozhodnutia, s ktorými vy možno ako rodičia nebudete vôbec vyzrozumení. A nedá mi, ale musím sa s vami podeliť o veľmi takú emotívnu situáciu pre mňa, ktorá sa dnes ráno odohrala. Môj syn je teraz už skoro v 16 ročný a myslím si, že je to najhorší obdobie puberty ma za sebou a bolo to dneska ráno, kedy za mnou prišiel a mi povedal, že vieš čo mama, ja som sa minulý rok cítila fakt zle. Mne bolo proste nejako všetko protivôhly, mal som pochybnosti o sebe a bolo mi proste len zle a som rád, že si mi pomohla v týchto situáciách a naozaj ma to dojalo, najmä keď ja ten posledný rok som vnímala skôr ako taký sled, častý chátok a kedy sme skutočne náražali na svoje názory. Cez to všetko som sa vždy snažila aj počas tohto času tomu mojmu synovi dať možnú oporu a vždy ho v podstate ubezpečiť, že jedno, ako sme z konfliktu odišli, vždy som za ním prišla minimálne po takom konflikte a som povedala, že ho mám rada a že som vždy pre ňoho k dispozícii, keď sa bude chcieť o tom porozprávať. A toto, čo mi dneska povedal, ma podpredilo v tom, že skutočne to u ňoho zasialo tie správne semiačka, ktoré som aj ja si dúfala ako mama a že to skutočne viedlo k niečomu pozitívnemu. Lenže konflikty nás nečakajú len vo vzťahu k našim dieťom či pubertálnym dieťaťom, ale aj vo vzťahu možno niekedy v partnerskom vzťahu či v rámci našej práci a tak ďalej. A tak téma konfliktné témy je extrémne dôležitá a ja som vždy človek, ktorý sa veľmi rád inšpíruje práve vedeckými výskumami, pretože ma vždy zaujímajú, čo zistili vedci pri pozorovaní stovky ľudí. Proste také pozorovanie ja ako bežný človek nedokážem vôbec uči uskutočniť a preto sú tieto výskumy ešte také úžasne naučlivé, pretože sa človek vie odpozorovať, ako často tendenčne ľudia reagujú a čo môžno robiť proti tomu, aby konflikty eskalovali. A tak sa chcem s vami aj trošku podeliť o rôzne výskumy, ktoré nás priviedli k rôznym novým poznatkom. A pre mňa ten absolútne najlepší poznatok, ktorý mi vždy nejako rezonuje v hlave a ktorý nikdy sa snažím nezabúdať, je, že vedci zistili, že ľudia sú schopní počúvať max maximálne 10 sekúnd protichodný názor a v tom momente, keď sa im to zdá po tých 10 sekúndách, že to ide proti koži, tak potom, ako to povenovali, buď utekaj alebo bojuj. To znamená, že my máme presne asi 10 sekúnd na to, aby sme túto situáciu nechali na to eskalovať, aby ten človek, ktorý je nám oproti sediaci, buď teda reagoval tak, ako by sme potrebovali, aby sa to k niečomu vyvíjalo a obidve reakcie, ktoré som práve opis stala utiec konfliktu, teda sa snažiť komplet tú situáciu opustiť priestor alebo nerozprávať sa o tých konfliktných témach alebo presne opak exkalovať to a začať sa tak naozaj dobre hádať. Obidve nepriniesú absolútne nič a to je proste tá realita. Čo je o mnoho dôležitejšie vedieť a to najčastejšie my pocenujeme, že to, čo my rozprávame a to, čo náš oproti sediaci v podstate u neho rezonuje a čo on rozumie alebo čo si do toho všeličo on interpretuje môžu byť dve absolútne Náš mozog je totiž taká šponkia zážitkov a všetky tieto veci sa v našej hlave niekde uschovávajú a veľakrát sa či jeden, dva podnety na to, aby rezonovali sa naše predchádzajúce skúsenosti, v podstate na to ten mozog bol vyvinutý, to je aj jeho dokonalá funkcia, avšak nie vždy sú to pozitívne skúsenosti a môže sa častokrát stať, že my len povieme niečo, čo u toho druho proste zarozonuje tak nejak extrémne negatívne, že hneď začne nám oponovať, že začne s nami bojovať, že sa s nami začne hájať, hádať, bez toho, aby sme vôbec toto my ako ľudia sledovali, my sme to vôbec možno na začiatku našej komunikácie nechceli. A to robí komunikáciu takú zaujímavú a takú neuveriteľne náročnú veľakrát. Takže keď na budúce budete mať nejakú tému, o ktorej už vy vopred viete dokonca, že bude konfliktná, tak dávajte si pozor na tých prvých 10 sekúnd, lebo tie zavážia o tom, aký bude výslovok vášho hovoru. Mám vám povedať o pár príkladoch, napríklad prenocovanie u kamaráta, s ktorým ste mi vyzerali alebo nejaký výlet s kamušmi vo večerných hodinách, s ktorým ste takisto neni vyzrozumení, alebo možno priniesť si nejakú priateľku ku vám domov, s ktorým ste neni vyzrozumení, alebo prichytiť dieťa, že sa tajne snažilo fajčiť, alebo pilo alkohol, s ktorým ste takisto neni vyzrozumení. Tých tém práve okolo pubertálneho dieťaťa, tých je nekonečne. A skutočne veľakrát závisí úspech toho, či sa vám podarí tú situáciu zvládnuť len o tom, ako túto komunikáciu otvoríte. Lebo samozrejme, vy sa do toho máte rozhodne zamiešať, na to ste tam ako rodič. Nie je to tak, že ach, nechcem mať konflikty, tak radšej to nechám všetko tak nejak prehliadnúte. To rozhodne nie je vaša úloha. Je len o to, ako začať takéto konfliktné témy. A tomu sa chcem trošku venovať ďalej. Preto mám ale ešte jeden druhý výskum, ktorý ma takisto vždy veľmi zaujímal a ten hovorí o tom, že hlas alebo spôsob, akým niečo povíme, je peťkrát voležitejší ako to, čo v skutočnosti povieme. V podstate náš obsah je veľakrát o mnoho menej relevantný na to, ako tá situácia sa ďalej bude vyvíjať, ako to povieme. Teda my už vieme dve veci. My vieme, že prvých 10 sekúnd je najdôležitejších a že náš spôsob, ako komunikujeme počas tých prvých 10 sekúnd, bude o mnoho dôležitejší ako samotný obsah naše komunikácie. A čo nás to teda učí, že tých prvých 10 sekúnd alebo tie prvé slova, ktoré povieme, musíme tak formulovať, aby neviedli automaticky ku konfliktu. A vy to asi viete, ale ktoré je to najčastejšie alebo najkonfliktnejšie slovo vôbec na svete? Prečo? Prečo si neurobil hen to? Prečo si neurobil toto? Prečo si spravil to či ono? Tieto veci automaticky vieskalujú konflikt bez toho, aby ste čokoľvek už ďalej povedali. A čo hovoria na to veci, na miesto prečo, máme sa snažiť formulovať náš práve úvod ku komunikácii ako. Ako? Ako si napríklad predstavuješ, že keď budeme každý deň chodiť o polnoci do postele, ako budeš potom neskôr ráno fungovať v škole? Ako to cítiš? Ako sa na to pozeraš, na tú situáciu? Ako to ty vnímaš? Prečo je to pre teba dôležité? Proste nezačať s tým, že hneď v tom prvom úvode k našej téme dáme vyčitku alebo doslova taký priamý zdroj k tomu konfliktu, ale sa snažiť to trošku zmierniť už len tým, že inak kladieme našu otázku. Čo sa mne tiež veľmi overilo, je po takejto otázke dať tomu díťaťu alebo tomu partnerovi, ktorý sa teraz chce s vami dobre povadiť, najprv možnosť mu proste povedať k tomu niečo. Nie hneď automaticky ho zasypať tisíckami informácií na všetkom, čo sa tak v našej hlave premietá a prečo je to zlé a už hneď poučovať a tak ďalej, ale nechať taký priestor voľný, kedy ten druhý môže sa k tomu nejako vyjadriť, neudúžiť akokoľvek a potom, čo tento svoj nejaký príspevok povie, nezačať tým, že hneď dáme k tomu našu pozíciu, ale naopak sa snažíme reinterpretovať to, čo on povedal. To znamená, že my nepovieme vôbec ešte k tomu ten náš v podstate názor, ale len povieme, že dobre, takže chápem to správne, že ty si chcel, povedzme to, a to urobiť a preto a preto sa toto udialo, až potom môžeme názave pridať to, čo sme v skutočnosti chceli povedať. Viem, znie to super teoreticky, preto taký malý príklad z reality. Tuto situáciu sme mali nie raz doma, moj syn i šesť kamarád mi von a dohoda bola, že o 7 sa mám vrátiť, bolo po 8 hodiní večer, dieťa nikde, telefon vybitý, klasika a my sme nemali možnosť ho nejako skontaktovať, kamaráti nešli takisto na telefon a proste človek sedí doma a netuší vôbec, kde to dieťa sa jeho nachádza práve a potom to dieťa super naladičky, lebo práve strávilo super čas so svojimi kamošmi, príde teda konečne domov v nejakej hodine, povedzme o pol deviatej, teda ďaleko po tom termíne, kedy malo byť a vy sa na ňo vyrútite ako levica Čo si myslíte, že sa stane? Myslíte, že doceliť nejakú konštruktívnu komunikáciu, kedy to dieťa vie, že už nikdy viac sa to neurobi? Obávam sa, že keď sa na ho vyrútite a skočíte hneď vo dverách na ňoho a začne mu nadávať, ať diecko tam len stojí a odpočúva si to, pretože aj tak čakalo, že ho dostane za to vyhubované, tak mám pocit, že toto asi nepriniesie ten správny výsledok. Takže skúsme sa tak podľa tých správnych teórií našich vedcov trošku inak premietnúť. Poviem malý príklad, napríklad keď by som sa opýtala, máš taký nápad, že prečo som asi zle naladená? No, možno som neskoro prišiel. A vieš, prečo som potom zle naladená, že si neskoro prišiel? Nemohol som vybiť tý mobil a ja som vôbec neviel, koľko hodín a kamuši tiež nevedeli, koľko hodín. A však to aj tak nevadí, vedia, už som veľký a už si viem všetko poradiť, aj tak sa, nič sa mi nestalo, tak čo sa treba obávať? A na to by som mohla hneď na ňo skočiť, tam ho vynadať, alebo to spraviť správne, povedať, dobre, takže ty hovoríš a keď chodíš neskoro, tak to je v poriadku. A samozrejme to dieťa nepovie, že áno, to je v poriadku. On povie, že nie, sorry, asi ma to mrzí, tak to nebudem robiť. A na záver ešte môžete povieť, ok, rozhodne si to prosím, aby si to takto už viac nerobil, pretože ja mám večera aj iné starosti, mám tvojich súrodencov, nemôžem teraz chodiť po okolí a ťa hľadať a keby sa ti čokoľvek stalo, tak nemám šancu o tom nejak dostať informáciu a si uvedom, že som za teba ako mama zodpovedná a že to posledné, čo chcem, je, aby sa ti čokoľvek pri a ten svet je proste nepredvidateľný. Môže sa stať, aj keď ty to teraz vylučuješ a tak veľký ešte nie si, aby si sa dokázal obrániť pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Takže ak sa chceš vo večerných hodinách stretávať s kamarátom, tak tie pravidlá doma sú jasné a poprosím ťa, aby si na budúce dbal na to, aby ten mobil bol skutočne nabitý a v prvom rade dbal na to, že si tam dáš pre mňa za mňa budík, ktorý ťa upozorní na ten čas, kedy máš byť doma a nenechá sa proste uniesť situáciou, ale dohoda je dohoda a keď sa do treba sa učiť byť aj zodpovedný a byť načas doma. A ver tomu, že to je o mnoho väčším znakom byť dospelým, ako keď sa niekde tam po večerných hodinách niekde vonku túlaš, pretože slovo zaváži, to je znakom aj akési dospelosti. Je to len malý príklad, ale všetky techniky, ktoré sme si povedali z našich výskumov, sú nich uplatnené, pretože tých prvých 10 sekúnd som sa snažila nekonfrontovať hneď to dieťa s tým, čo si ja myslím a čo vo mne buble, ale naopak hneď deeskalovať, opýtať sa ako, ako si myslíš alebo čo si myslíš, prečo som zle naladená a nie hneď povedať všetky tie moje výčitky, ktoré mám aj tak na jazyku. Tým ďalším bolo dať priestor tomu dieťaťu, čokoľvek tomu povedať. Potom to parafrázovať, teda povedať, že ty teda hovoríš, že keď prídeš neskoro, je to OK. To dieťa samozrejme na to odpovie úprimne, že nie, to asi není OK. A až na záver poviem, že prečo to není OK a že prečo mi je to dôležité, aby sa to znova nezopako Ten veľký rozdiel k tým bežným komunikáciám je, že táto komunikácia vôbec nesíhla eskalovať. Proste ona ešte vôbec nevstúpila do toho, do tej etapy takého intenzívneho konfliktu, kedy sa už len ľudia bijú a proste každý si povie svoju stranu a takéto konflikty sú totiž strašne kontraproduktívne, pretože v skutočnosti nevedú žiadnym výsledkom. Z takého konfliktu odjede každý domov s tým, že je proste zle nádený, aj tak je ešte viac presvedčený o tom, že on ho robil správne a ten druhý je blbec a to proste ničomu nevedie, my sme sa neposunuli o žiaden krok ďalej a to by sme mali v rámci výchovy, najmä my ako tí dospelí, teda tí zodpovednejší v tom sťahu, hlavne k tým pubertálnym dieťaťom, byť tí, ktorí by sa mali snažiť konstruktívne riešiť situácie. Okrem toho dávame takto tomu dieťaťu signál, že je nám rovnoprávne, že s ním komunikujeme ako už s dospelým, čo je pre pubertálne deti veľmi dôležité, pretože oni si už o sebe skutočne myslia, že sú dospelí, keď my to rodičia vnímame ešte trošku so zmiešanými pocitmi, pret Ďakujem za pozornosť. Ďakujem za pozornosť. a keď počúvam, keď pubertálne deti absolútne odmietajú komunikovať s rodičmi, aj tak dokážu eskalovať také konflikty. Pretože to dieťa má taký strašný frust na toho rodiča a doslova až takú nezášalivosť, že proste zablokuje. A je to jeden z najhorších vecí, ktoré sa vám môžu stať, že vaše dieťa prestane s vami komunikovať. Lebo aj zlá komunikácia, dokonca aj hadky, je ešte vždy lepšia pôda na tom, na ktorej sa dá pracovať a keď to dieťa sa úplne uzavrie do vlastného sveta a vás ignoruje o už vôbec nechce s vami mať nič spoločného. To je vyslovene taká už končná stanica, kedy je veľmi ťažko opraviť ten vzťah a zlepšiť tú komunikáciu aj neskôr do budúcna, pretože vy by ste určite chceli s vašim dieťaťom mať dlhodobý vzťah a nie ho vyhodiť z domu po puberte a už nikdy viac o ňom viac nepočuť. A možno sa vám to zdá úplne iracionálne, čo práve popísujem, ale ja už poznám žiabovú reality viacerou vzťahov k rodičom, ktoré presne takto v puberte začali krištalizovať sa že sa tí rodičia absolútne o tých detí otrali a tie vzťahy sa nezlepšili ani v dospelosti žiaľ Bohu. Takže vy ako rodičia môžete tomu predcházať a jednou z tých najlepších prevencií je, aby ste sa naučili správne komunikovať s vašim dieťaťom. A k téme komunikácia sa je všetko učiť. Rozhodne odporúčam vypočuť si epizódu 15, ktorá je skutečne z najnavštevovanejších epizód mojho podcastu, ktorá sa venuje práve komunikácii s pubertálnym dieťaťom. Okrem toho takisto aj epizódu epizódy 73, 81 a 83, ktoré takisto rozoberajú tému konfliktných situácií, ako riešiť komunikáciu s dieťaťom, ako sa vyhýbať hádkam, ako možno deskalovať, ako motivovať dieťa, ako celkovo pouzbudíťa k tomu, aby s vami komunikovalo a neuzavralo sa pred vami, takže veľmi odporúčam aj tieto si naladiť, ak si je ešte nepočuli. Ja veľmi dúfam, že vám tieto rády osožia a pomôžu, najmä ak máte doma pubertálne dieťa. Nezabúdajte, že nikto sa nenarodil do tej pozície rodičia. My sami sa musíme takisto trošku učiť a musíme sa aj prispôsobovať tomu, v akej fáze sa naše dieťa nachádza, pretože inak vychovávame dieťa, ktoré má 2 roky a inak také, ktoré má 15 rokov a preto je veľmi dôležité sa aj vždy ako rodič na novo nad istými situáciami zamýšľať a nájsť novú cestu, nový spôsob, ako s tým dieťačom nadalej dobre fungovať a ako mu by čo najväčšou oporou a napriek tomu ho vychovávať a ako rodič. Pretože výsledkom by mal byť tzv. koncept šťastnej mami, ktorý stojí za týmto podcastom a ktorým som sa už veľakrát venovala. Je to taký ideálny koncept, podľa ktorého by sme si my ako mami mali vychutnávať to matersko, ten čas s našimi deťmi a ten je veľmi obmedzený. Najneskôr po tom 18. roku života už sa zmení ten vzťah, či chceme alebo nie a najneskôr vtedy, keď to dieťa opustí náš domov, keď sa ožení či vydá, už to bude všetko iné a preto je to super, keď si tento čas dokážeme nie len nejako odrobiť to dieťa zaobstarať, ale naozaj aj vychutnať a k tomu patrí aj dobrý vzťah k našim dieťom. Už len na záver jedna rada, ja viem, že veľakrát, keď si modelujeme takéto situácie, tak v tej hlave to máme všetko usporiadané a potom príde tá realita a my sa aj tak vrátime starým vzorcom správania a to dieťa hneď úplne inak v podstate na ňo začneme nadávať či hádať sa s ním a preto je niekedy veľmi dobré si modelovať situácie v hlave a keď sa najbližšie taká vyskytne, tak snažiť sa potlačiť ten put, zareagovať tak ako vždy, ale naopak si tak vyloviť z tej racionálnej stránky našej hlavy, ako som to chcel reagovať a až potom začne komunikovať s tým dieťaťom. Proste neskočiť hneď po ňom a z tých starých známych nejakých kolajách fungovať a hadať sa a tak ďalej, ale snažiť sa to spraviť inak tento raz. Veľmi vám v tom držím palce, je to všetko len o cviku. Čím viac sa budete trénovať, o to lepšia v tom budete a verte tomu, že vám to osoží nie len na komunikácii s Ďakujem za pozornosť.